Náš svet má vertigo. Je svetom plným mediačných technológií, ktoré preplietajú naše každodenné životy abstrakciou, virtualitou a komplexnosťou. XF tvorí feminizmus prispôsobený tejto realite: feminizmus vynaliezavý, s nevídaným rozsahom a víziou; budúcnosť, v ktorej uskutočňovanie rodovej spravodlivosti a feministickej emancipácie prispieva k univerzálnej politike vychádzajúcej z potrieb všetkých ľudí, naprieč rasami, schopnosťami, ekonomickými či geografickými pozíciami. Už žiadne neperspektívne kráčanie na bežiacom páse kapitálu, žiadne podvolenie sa otrockej práci, či už produktívnej, alebo neproduktívnej. Už žiadne zvýznamňovanie daného pod rúškom kritiky. Naša budúcnosť si vyžaduje, aby sme sa rozhýbali. XF nie je výzva k revolúcii, ale stávka voči zabehnutým hrám histórie, vyžadujúca predstavivosť, pohotovosť a vytrvalosť.

XF chápe odcudzenie ako hnaciu silu k vytváraniu nových svetov. Všetci sme odcudzení – ale nebolo to tak odjakživa? Od bahna bezprostrednosti sme schopní oslobodiť sa skrze našu odcudzenosť, nie napriek nej. Sloboda nie je daná – a určite nie je daná ničím “prirodzeným”. Vytváranie slobody vyžaduje nie menej, ale naopak viac odcudzenosti; odcudzenosť je plodom vytvárania slobody. Nič by nemalo byť chápané ako nemenné, stále, alebo “dané” – či už materiálne podmienky, alebo spoločenské formy. XF mutuje, manévruje a skúma všetky horizonty. Všetci, ktorí sú súčasnými biologickými normami považovaní za “neprirodzených”, všetci, ktorí zažili nespravodlivosť ukovanú v mene prirodzeného poriadku vecí, si uvedomia, že glorifikácia “prirodzenosti” nám neponúka nič – tým z nás, ktorí sú queer, trans, majú odlišné schopnosti, alebo tým, ktoré boli diskriminované kvôli tehotenstvu, či povinnostiam súvisiacim s rodením a starostlivosťou o deti. XF je dôrazne anti-naturalistický. Esencialistický naturalizmus smrdí teológiou – čím skôr sa ho zbavíme, tým lepšie.

Prečo jestvuje tak málo explicitných, organizovaných snáh na zmenu použitia technológií v prospech presadzovania progresívnych rodových politických cieľov? XF sa snaží existujúce technológie strategicky používať na prestavbu sveta. Tieto nástroje sú veľmi rizikové: sú náchylné na nestabilitu, zneužívanie a vykorisťovanie slabších. Radšej, než sa pretvarovať, že neriskuje nič, XF presadzuje nutné vytvorenie techno-politických rozhraní, ktoré na tieto riziká reagujú. Technológia sama o sebe nie je progresívna. Jej použitie je späté s kultúrou v uzatvorenej slučke, ktorá úplne znemožňuje lineárne triedenie, predikciu, či obozretnosť. Vedecko-technické inovácie musia byť späté s takým kolektívnym teoretickým a politickým myslením, v ktorom ženy, queer a rodovo nekonformní ľudia hrajú dôležitú rolu.

Skutočný emancipačný potenciál technológií zostáva nevyužitý. Ich rýchly rast kŕmený trhom je nafúknutý a elegantné inovácie sú nechané napospas kupujúcemu, ktorému potom dekorujú jeho stagnujúci svet. Za hlasným rinčaním komodifikovaného nadbytku leží iná, skutočne dôležitá úloha: vytvoriť technológie, ktoré budú bojovať proti nerovnému prístupu k reprodukčným a farmakologickým nástrojom, environmentálnym katastrofám, ekonomickej nestabilite, ako aj nebezpečným formám neplatenej, či zle platenej práce. V oblastiach, v ktorých vznikajú, vyrábajú sa a právne ošetrujú naše technológie, je výrazne prítomná rodová nerovnosť – navyše ženy, pracujúce napr. v elektronickom priemysle vykonávajú jednu z najhoršie platených, najmonotónnejších a najotupujúcejších typov práce. Takáto nespravodlivosť vyžaduje štrukturálne, nástrojové a ideologické korekcie.

Xenofeminizmus je racionalizmus. Tvrdiť, že rozum, či racionalita je “prirodzene” mužská doména, znamená priznať porážku. Je pravdou, že kanonizované “dejiny myslenia” sú dominované mužmi a sú to mužské ruky, ktoré ovládajú jestvujúce vedecké a technologické inštitúcie. No toto je dôvod, prečo feminizmus musí byť racionalizmom – práve kvôli tejto otrasnej nevyváženosti, nie napriek nej. Neexistuje “ženská”, alebo “mužská” racionalita. Veda nie je vyjadrením rodu, pre vedu je rod irelevantný. Ak je v súčasnosti veda dominovaná maskulínnymi egami, potom je v rozpore sama so sebou – a na tomto protirečení sa dá ďalej stavať. Rozum, rovnako ako informácie, chce byť slobodný. A patriarchát mu túto slobodu nemôže dať. Racionalizmus musí byť vo svojej podstate feminizmom. XF označuje bod, v ktorom sa tieto dve tvrdenia krížia vo vzťahu vzájomnej závislosti. Hovorí o rozume ako o motore feministickej emancipácie a prisudzuje každému právo hovoriť ako nik iný.

Nadbytok skromnosti vo feministických agendách posledných dekád nie je proporčný s monštruóznou komplexnosťou našej reality – reality popretkávanej káblami z optických vlákien, rádiovým a mikrovlnným žiarením, ropovodmi a plynovodmi, vzdušnými linkami a neľútostným, simultánnym vykonávaním miliónov komunikačných protokolov každú milisekundu. Systematické myslenie a štrukturálna analýza ustúpili v prospech síce obdivuhodných, no nedostatočných úsilí, spätých s lokálnosťou a fragmentárnymi vzburami. Kým kapitalizmus je chápaný ako komplexná a neustále sa rozpínajúca totalita, mnohé kvázi-emancipačné antikapitalistické projekty sa stále boja prejsť na univerzálnu úroveň, odmietajúc špekulatívny svet vysokej politiky a odsudzujúc ho, ako zdroj útlaku. Táto falošná istota považuje univerzálie za absolútne a vytvára tak zbytočný, oslabujúci rozkol medzi tým, čoho sa snažíme zbaviť a stratégiami, ktoré na to môžeme použiť.

Globálna komplexnosť nám prináša urgentné kognitívne a etické požiadavky. Je to prometeovská zodpovednosť, ktorá nemôže zostať opomenutá. Väčšina feminizmov 21. storočia – od zvyškov politík postmodernej identity až po veľké vlny súčasného ekofeminizmu – sa neúspešne snaží nájsť cestu, ako upozorniť na tieto výzvy spôsobom, ktorý by vyústil do zásadnej a dlhotrvajúcej zmeny. Xenofeminizmus sa snaží postaviť sa k týmto požiadavkám ako ku kolektívnym hybným silám, ktoré majú potenciál prechádzať naprieč rôznymi úrovňami politického, materiálneho a konceptuálneho usporiadania.

Sme neústupne syntetizujúce, nespokojné s čírou analýzou. XF podnecuje ku konštruktívnej oscilácii medzi popisovaním problému a presadzovaním riešenia, s úmyslom mobilizovať rekurzívny potenciál súčasných technológií v súvislosti s rodom, sexualitou a mocenskou nerovnosťou. Vzhľadom na to, život v digitálnej ére so sebou prináša množstvo rôznych špecifických rodových prekážok, od obťažovania na sociálnych sieťach, zverejňovania súkromných informácii o užívateľoch bez ich súhlasu, až po ochranu zverejnených fotiek na internete, je nutné, aby aj feminizmus rozumel počítačovým technológiám. V súčasnosti je potrebné vytvoriť ideologickú infraštruktúru, ktorá bude podporovať a facilitovať feministické intervencie v rámci dnešného digitálne poprepájaného sveta. Xenofeminizmus je však viac, než len digitálna sebaobrana a oslobodenie sa od patriarchálnych systémov. Chceme podporiť praktizovanie pozitívnej slobody – teda skôr slobody “môcť”, než “byť slobodnými od” – a podnecujeme feministky a feministov, aby sa naučili pracovať s existujúcimi technológiami a vytvárali nové kognitívne a materiálne nástroje na dosahovanie spoločných cieľov.

Zásadné možnosti, ktoré ponúka vývoj (a odcudzovanie) foriem technologickej mediácie nesmú byť využívané výlučne v prospech kapitálu, ktorý je vo svojej prirodzenosti prospešný iba pre úzku skupinu spoločnosti. Neustále sa vyvíjajú nové nástroje, ktoré je možné si privlastniť a hoci si ich nik nemôže prisvojiť úplne, digitálne nástroje ešte nikdy neboli dostupnejšie, či citlivejšie na privlastnenie, než dnes. Týmto nepopierame fakt, že množstvo chudobných ľudí na celom svete je negatívne ovplyvnených rozpínajúcim sa technologickým priemyslom (napr. robotníci pracujúci v otrasných podmienkach v továrňach v Ghane, ktorá sa stala smetiskom elektroniky pochádzajúcej z globálnych mocností). Naopak, jasne na túto situáciu upozorňujeme ako na problém, ktorý je nutné odstrániť. Tak, ako vynález burzy cenných papierov bol zároveň začiatkom jej pádu, Xenofeminizmus si uvedomuje, že technologické inovácie musia taktiež zodpovedne predvídať svoje postavenie v systéme.

XF odmieta ilúziu a melanchóliu ako politické inhibítory. Ilúzia, teda slepý predpoklad, že slabí môžu zvíťaziť nad silnými bez akejkoľvek strategickej koordinácie, vedie k nenaplneným sľubom a nelogickej pudovosti. Je to typ politiky, ktorá tým, že chce dosiahnuť veľmi veľa, nakoniec vybuduje iba veľmi málo. Bez úsilia širokospektrálnej, kolektívnej spoločenskej organizovanosti, nie je deklarovanie túžby po globálnej zmene ničím iným, než zbožným prianím. Na druhej strane melanchólia – tak endemická pre ľavicu – hovorí, že emancipácia je vyhynutý druh, ktorý treba oplakať a že najlepšie, v čo môžeme dúfať, sú len malé náznaky negácie. V najhoršom prípade takýto postoj nevytvára nič okrem politickej apatie, v najlepšom prípade nastoľuje atmosféru všadeprítomného zúfalstva, ktoré často vyústi do frakcionárstva a trápneho moralizovania. Choroba melanchólie iba podporuje politickú nečinnosť a pod rúškom “realistického posúdenia situácie” sa vzdáva akejkoľvek nádeje na prekalibrovanie sveta. Práve takéto choroby lieči XF.

Politiky, ktoré pod rúškom rozvracania globálnych prúdov kladú zvláštny dôraz na lokálnosť, považujeme za nedostatočné. Ak sa odtrhneme, alebo dištancujeme od kapitalistickej mašinérie, neznamená to, že prestane existovať. Taktiež návrh na zatiahnutie záchrannej brzdy a spomalenie je možnosťou, ktorá je dostupná iba pre zopár vyvolených – pre ostatných znamená katastrofu. Odmietnuť rozmýšľať za hranicami mikrokomunity, snažiť sa obnoviť prepojenia medzi fragmentovanými vzburami, zvažovať, ako emancipačné taktiky môžu byť proporčne zväčšené na univerzálne použitie, to všetko znamená zostať spokojní s dočasnými a obrannými gestami. XF je pozitívny tvor v ofenzíve, zúrivo trvajúci na možnosti širokospektrálnej spoločenskej zmeny pre všetkých členov nášho odcudzeného druhu.

Zo súčasných queer a feministických politík sa vytratil pocit prchavosti a umelosti sveta v prospech pluralitnej, no statickej konštelácie rodových identít, v ktorých tieni sa tvrdohlavo vracia myšlienka, že dobré a prirodzené znamená jedno a to isté. Aj keď sa nám podarilo (zrejme) obdivuhodne rozšíriť prah “tolerancie”, príliš často nám hovoria, aby sme hľadali útechu v neslobode, používajúc konštatovanie, že sme sa takí “narodili”, akoby nám ponúkali ospravedlnenie s požehnaním prirodzenosti. Zatiaľ čo heteronormatívna mašinéria pracuje ďalej. XF vystupuje voči tejto odstredivej sile, uvedomujúc si, že pohlavie a rod sú typickým príkladom otočného bodu medzi normou a faktom, medzi slobodou a nátlakom. Posúvať otočný bod smerom k prirodzenosti je prinajlepšom obranný ústupok, a ustúpenie z toho, čo robí z trans a queer politiky viac než lobby – teda to, že je to obtiažne presadzovanie slobody voči rádu, ktorý sa zdal byť nemenný. Ako pri každom mýte niečoho, čo je dané, je namiesto skutočného sveta chaosu, násilia a pochybností vyfabulovaný istý stabilný základ. “Dané” je potom vyčlenené do privátnej sféry ako istota, ustupujúc z oblasti verejných dôsledkov. Keď sa možnosť tranzície stala reálnou a začalo sa o nej vedieť, hrobka pod svätyňou Prírody praskla a nové histórie – sršiace budúcnosťou – unikli starému zákonu “pohlavia”. Prisudzovanie prísnych súradníc rodu je zjavným pokusom opraviť tieto poškodené základy a skrotiť životy tých, ktorí unikli. Teraz nastal čas zbúrať svätyňu úplne a neklaňať sa jej v žalostnom ospravedlňovaní aj toho mála autonómie, ktorú sa podarilo dosiahnuť.

Kým “kyberpriestor” kedysi ponúkal prísľub úniku od kategórií identity, klíma súčasných sociálnych sietí sa výrazne posunula do opačnej polohy a stala sa divadlom ponižovania identít. S týmito kurátorskými praktikami prichádzajú puritánske rituály obhajovania morálky, často spojené s popieranými slasťami obviňovania, hanobenia a verejného odsudzovania. Hodnotné platformy pre spájanie, organizovanie a zdieľanie schopností sú zahlcované prekážkami voči produktívnej debate, ktoré sú pozicionované tak, akoby samé boli debatou. Tieto puritánske politiky hanby, ktoré fetišizujú útlak, akoby bol požehnaním a mútia vody moralistickými afektami, nás nechávajú chladnými. Nechceme ani čisté ruky, ani krásne duše, ani cnosť, ani teror. Chceme vyššiu formu rozkladu.

Ukazuje sa, že v rámci úlohy vytvárania platforiem pre sociálnu emancipáciu a organizáciu nie je možné ignorovať kultúrne a semiotické mutácie, ktoré tieto platformy umožňujú. Čo vyžaduje zmenu v dizajne sú memetické parazity vyvolávajúce a koordinujúce správanie spôsobom, ktorý je obmedzený sebaobrazom ich nositeľa. Bez zmeny totiž mémy ako napr. “anonymita”, “etika”, “sociálna spravodlivosť”, či “skúmanie privilégií” budú obsahovať sociálnu dynamiku, ktorá je v rozpore s ich často chvályhodným pôvodným úmyslom. Aby sme mohli dosiahnuť kolektívne sebaovládanie, musíme sa naučiť manipulovať nitkami túžby a nasadiť semiotické operátory v teréne poprepájaných kultúrnych systémov. Vôľa bude vždy skazená mémami, v ktorých cirkuluje, no nič nám nebráni v túto skutočnosť inštrumentalizovať a kalibrovať s ohľadom na želané ciele.

Xenofeminizmus presadzuje odstránenie rodu. “Odstránenie rodu” však neznamená vyhubenie toho, čo sa v súčasnosti pokladá za “rodové” znaky ľudskej populácie. Pod vládou patriarchátu by takýto projekt nutne skončil fiaskom – predstava toho, čo je “rodové” je totiž neproporčne prisudzovaná feminínnemu. No aj keby bola nastolená rovnováha, v žiadnom prípade nechceme, aby sa znižovala pohlavná diverzita sveta. Nech vykvitne sto rôznych druhov pohlaví! “Odstránenie rodu” je jednoducho povedané túžba po vytvorení spoločnosti, kde črty, ktoré sú momentálne združené pod nálepkou rodu, už nebudú tvoriť základ pre asymetrické narábanie s mocou. “Odstránenie rasy” nasleduje podobný vzorec – boj musí pokračovať, až pokým rasové charakteristiky nebudú rovnakým dôvodom na diskrimináciu, ako farba očí. Nakoniec, každá forma odstraňovania v mene emancipácie musí viesť smerom k odstraňovaniu triednej nerovnosti, pretože je to práve kapitalizmus, v ktorom nachádzame útlak v jeho transparentnej, denaturovanej forme: nie ste vykorisťovaní, či utláčaní, pretože ste námedzní robotníci alebo chudobní – ste námedzní robotníci alebo chudobní práve preto, že ste vykorisťovaní.

Xenofeminizmus si uvedomuje, že uskutočniteľnosť projektov odstraňovania v mene emancipácie (odstránenie triedy, rodu a rasy), závisí od zásadnej transformácie univerzálií. Univerzálie musí byť uchopované ako všeobecné, čiže prepojené. Táto prepojenosť pritom neznamená miešanie skupín do statickej zmesky vzájomne na seba odkazujúcich identít, ale politická orientácia, ktorá sa dotýka každého jednotlivca, odmietajúc necitlivé škatuľkovanie tiel. Nedá sa však dosiahnuť zhora nadol – musí sa naopak vystavať zdola nahor, alebo ešte lepšie laterálne, otvárajúc nové možnosti prechodu cez nerovný terén. Tieto neabsolútne, všeobecné univerzálie musia ochraňovať pred plytkou tendenciou splynutia s nafúknutými partikularitami, najmä pred eurocentrickým univerzalizmom, v ktorom muž je chápaný ako bezpohlavný, biely je chápaný ako bez rasy, cis je chápaný ako reálny atď. Bez takýchto univerzálií zostane odstránenie triedy iba buržoáznou fantáziou, odstránenie rasy tichým rasizmom a odstránenie rodu maskovanou mizogýniou, aj v prípade, že je presadzované presvedčenými feministkami či feministami. (Dôkazom je napríklad absurdná a bezohľadná kampaň mnohých samozvaných “odstraňovačiek rodu” voči trans ženám.)

Od postmodernistov a postmodernistiek sme sa naučili páliť fasády falošných univerzálií a rozptýliť takéto zmätky; od modernistov a modernistiek sme sa naučili vybrať nové univerzálie z popola falošných. Xenofeminizmus sa usiluje o vytvorenie koaličnej politiky, politiky nenakazenej nepoškvrnenosťou. Narábať s univerzáliami vyžaduje kvalifikáciu a precíznu sebareflexiu, aby sa mohli stať použiteľným nástrojom pre rôzne politické entity a zároveň byť vhodnými prostriedkami proti rôznym typom útlaku súvisiacich s rodom a sexualitou. Univerzálie nie sú presnými nákresmi a namiesto toho, aby sme vopred nanucovali spôsob ich použitia, navrhujeme, aby Xenofeminizmus bol platformou. Proces jej konštrukcie by mal byť chápaný ako negatívne entropický, iteratívny a v neustálej premene. Xenofeminizmus sa usiluje byť meniteľnou štruktúrou, ktorá je podobne ako open source softvér prístupná neustálej modifikácii a vylepšovaniu vyplývajúceho z navigačného impulzu militantnej etickej argumentácie. Prístupná však neznamená neriadená. Najtrvácnejšie systémy vo svete vďačia za svoju stabilitu spôsobu, akým zaobchádzajú so zriadením: vynárajú sa z neho zdanlivo spontánne ako “neviditeľná ruka”; alebo využívajú zotrvačnosť investície a sedimentácie. Je nutné, aby sa učili od našich protivníkov, z úspechov a zlyhaní v dejinách. XF hľadá spôsoby, ako vytvoriť také usporiadanie, ktoré je spravodlivé a rovnostárske, zavádzajúc ho do geometrie slobôd, ktoré tieto platformy umožňujú.

Sme požehnané technovedou, v ktorej nič nie je také sväté, aby sme to nemohli prerobiť či zmeniť za účelom oslobodenia rodu a človeka. Ak tvrdíme, že nič nie je sväté, že nič nie je transcendentné alebo ochránené pred vôľou poznania, zasahovania či hackovania, znamená to, že neexistuje nič nadprirodzené. “Príroda”, v zmysle neobmedzeného priestoru pre vedu, je všetkým, čo existuje. A tak, odhadzujúc melanchóliu a ilúziu; nenáročné a nemerateľné; libidinózne puritánstvo niektorých online spoločenstiev, a Prírodu ako ničím nepozoruhodnú danosť, zisťujeme, že náš normatívny anti-naturalizmus nás priviedol k neoblomnému ontologickému naturalizmu. Tvrdíme, že neexistuje nič, čo by sa nedalo vedecky skúmať a technologicky manipulovať.

Neznamená to, že rozdiel medzi ontologickým a normatívnym, medzi faktami a hodnotami, je jednoducho vymazaný. Vektory normatívneho anti-naturalizmu a ontologického naturalizmu pokrývajú mnoho ambivalentných bojísk. Odlíšiť to, čo by malo byť od toho, čo je; oddeliť slobodu od faktov, vôľu od vedomostí, to je skutočne obrovská úloha. Existuje mnoho dutín v miestach, kde nás túžba konfrontuje s brutalitou faktov, kde krása je neoddeliteľná od pravdy. Poézia, sex, technológia a bolesť sú rozžeravené napätím, ktoré sme načrtli. No akonáhle sa vzdáme revidovania, pustíme opraty a toto napätie zmiernime, žeravé vlákna okamžite ochladnú.

Potenciál ranej, na texte založenej internetovej kultúry vzoprieť sa voči represívnym rodovým režimom, vytvárať solidaritu medzi marginalizovaným skupinami a poskytovať nové priestory na experimentáciu, ktorý podnietil vznik kyberfeminizmu v 90. rokoch, sa v 21. storočí postupne vytratil. Dominancia vizuality v súčasných online rozhraniach znovunastolila známe vzorce kontroly identity, mocenských vzťahov a rodových noriem v rámci seba-prezentácie. To však neznamená, že kyberfeminizmus je vecou minulosti. Rozlišovanie možností subverzie od spôsobov útlaku latentne prítomných v súčasnom webovom prostredí vyžaduje formu feminizmu, ktorá je citlivá na zákerný návrat starých mocenských štruktúr, no zároveň dostatočne dôvtipná, aby vedela využiť daný potenciál. Digitálne technológie nie sú oddeliteľné od hmotných realít, ktorými sú potvrdzované; obe sú prepojené takým spôsobom, že sa môžu – s rôznymi výsledkami – vzájomne ovplyvňovať. Xenofeminizmus netvrdí, že virtuálne je nadradené hmotnému, alebo naopak. Skôr v rámci oboch uchopuje miesta moci a bezmocnosti, aby s nimi mohol pracovať ako s efektívnymi intervenciami v našej spoločne konštruovanej realite.

Intervencia v rámci hmotných hegemónií je rovnako dôležitá, ako intervencia v rámci digitálnych a kultúrnych hegemónií. Zmeny nášho hmotného prostredia poskytujú jeden z najväčších potenciálov na rekonfiguráciu perspektív žien a queer ľudí. Vytváranie priestoru a rozhodnutia o jeho usporiadaní sú stelesnením ideologických konštelácií, praktickým vyjadrením o “nás” a zároveň podmieňujú, ako naše “my” môžeme vyjadriť. Vzhľadom na jeho potenciál predchádzať, obmedzovať a otvárať spoločenské podmienky, xenofeministky a xenofeministi sa musia zladiť s jazykom architektúry, ako slovníkom kolektívnej choreo-grafie – koordinovaného písania priestoru.

Z ulice až domov: domáci priestor taktiež nesmie uniknúť našim chápadlám. Domáci priestor je tak hlboko sociálne ukotvený, že bol doposiaľ považovaný za nevyňateľný z kontextu, takže domov ako norma sa zvykol zamieňať s domovom ako faktom, niečím čo je nezaujímavé, lebo je to dané. Tento absurdný “domácky realizmus” nemá v našej perspektíve miesto. Zamerajme sa na domovy zdieľaných laboratórií, verejné médiá a technické zariadenie. Domov je zrelý na priestorovú zmenu – je integrálnym komponentom vo všetkých procesoch feministickej budúcnosti. Nemôže to však skončiť pri záhradnej bránke. Veľmi jasne vnímame, že transformácie rodinnej štruktúry a života v domácnosti sú v súčasnosti možné iba za cenu stiahnutia sa z ekonomickej sféry – životom v komunite – alebo znášaním ešte ťažšieho ekonomického bremena – životom v role osamelého rodiča. Ak chceme prelomiť zotrvačnosť vymierajúceho systému nukleárnej rodiny, ktorá sa tvrdohlavo snaží izolovať ženy z verejnej sféry a mužov zo života svojich detí, trestajúc všetkých, ktorí tento model nerešpektujú, musíme vykonať zásadnú revíziu materiálnej infraštruktúry a zlomiť ekonomické cykly, ktoré daný systém podporujú. Naša úloha je dvojaká a náš pohľad nevyhnutne stereoskopický: musíme vytvoriť hospodárstvo, ktoré oslobodí prácu v domácnosti a starostlivosť o rodinu a vybuduje modely rodinného života bez stiesňujúceho mlynu námedznej práce.

Nutnosť vyjadrenia proaktívnej politiky biotechnickej a hormonálnej intervencie siaha od oblasti domova až po oblasť tela. Hormóny hackujú rodové systémy, ktoré svojím politickým dosahom presahujú estetickú kalibráciu individuálnych tiel. Zo štrukturálneho pohľadu je najdôležitejšia distribúcia hormónov – teda kto alebo čo túto distribúciu prioritizuje či patologizuje. Vznik internetu a hydra nelegálnych lekární, ktorú vytvoril, spolu s verejne dostupným endokrinologickým know-how, boli najpodstatnejšími prvkami v boji o moc na hormonálnom trhu s inštitúciami, ktoré dovtedy ovládali a bránili etablovanú distribúciu sexuálna. Obchodovať pod vládou byrokratov však pre trh nie je výhrou. Tento príliv musí stúpať. Kladieme si otázku, či pojem “hackovanie rodu” je rozšíriteľný na dlhodobú stratégiu podobnú tomu, čo hackerská kultúra urobila pre softvér – teda že vybudovala celé univerzum voľne šíriteľných otvorených platforiem. Toto je asi najbližšia možná realizácia komunizmu v praxi, akú mnohí z nás kedy zažili. Vedeli by sme bez riskantného ohrozovania životov spojiť nádejnú prácu s embryami ponúkajúcu sa prostredníctvom farmaceutickej 3D tlače (“Reactionware”), lokálne telemedicínske kliniky na umelé prerušenie tehotenstva, rodový hacktivizmus a fóra zaoberajúce sa DIY hormonálnou substitučnou terapiou tak, aby sme vytvorili platformu na voľne dostupnú open-source medicínu?

Z globálneho k lokálnemu, z cloudového úložiska až po naše telá – xenofeminizmus uznáva zodpovednosť pri konštruovaní nových inštitúcií technomaterializmu hegemonických proporcií. Ako inžinierky, ktoré musia rozmýšľať nielen nad celkovou štruktúrou, ale aj nad molekulárnymi časticami, z ktorých je skonštruovaná, XF zdôrazňuje dôležitosť mezopolitickej sféry voči obmedzenej efektívnosti lokálnych gest, vytváraní autonómnych zón a číreho horizontalizmu rovnako, ako stojí v opozícii voči transcendentálnu a vnucovaniu hodnôt a noriem zhora nadol. Mezopolitická aréna univerzalistických cieľov xenofeminizmu samú seba vníma ako mobilnú a komplikovanú sieť priechodov medzi týmito polaritami. Ako pragmatičky vyzývame na kontamináciu, ktorú chápeme ako hnacie koleso mutácie medzi týmito hranicami.

XF tvrdí, že adaptovanie nášho správania v ére prometeovskej komplexnosti je činnosť vyžadujúca trpezlivosť. Táto trpezlivosť však musí byť zúrivá, v priamom protiklade voči obyčajnému “čakaniu”. Kalibrácia politickej hegemónie či povstaleckých mémových štruktúr nielen že predpokladá vytvorenie materiálnych infraštruktúr, aby svoje hodnoty mohla vyjadriť explicitne, ale zároveň kladie požiadavky na nás ako na subjekty. Ako sa máme stať hostiteľmi tohto nového sveta? Ako máme skonštruovať lepšieho semiotického parazita – takého, ktorý vyvoláva túžby, po ktorých túžime, ktorý nevytvára autofágické orgie nedôstojnosti či hnevu, ale emancipovanú a rovnostársku spoločnosť, stojacu na nových normách nezištnej solidárnosti a kolektívneho sebaovládania?

Je xenofeminizmus programom? Nie je, ak by to znamenalo niečo tak vulgárne ako recept, či jednoúčelový nástroj, ktorý má vyriešiť jednoznačne určený problém. Skôr uvažujeme ako našepkávačky, alebo ľudia s vadou reči, ktorí sa snažia vytvoriť nový jazyk, v ktorom je daný problém ponorený tak, že jeho riešenia, ako aj riešenia súvisiacich problémov, sa dajú pomerne jednoducho objaviť a uchopiť. Xenofeminizmus je platforma, vznikajúca snaha vniesť tento nový jazyk do sexuálnej politiky – jazyk, ktorý so svojimi vlastnými metódami narába ako s materiálmi, ktoré treba prepracovávať, a stále viac sa samozavádza do praxe. Uvedomujeme si, že problémy, ktorým čelíme, sú systemické a previazané, takže šanca na globálnych úspech závisí od rozšírenia logiky XF do čo najväčšieho množstva zručností a kontextov. Transformácia, ktorú presadzujeme, nie je okamžitým prevratom, skôr postupne presakujúcim začlenením; je dobre premyslenou transformáciou, ktorá má za cieľ ponoriť biely kapitalistický patriarchát do mora procesov, ktoré zmäkčia jeho škrupinu a odzbroja ho, aby z jeho trosiek vytvorili nový svet.

Xenofeminizmus vyjadruje túžbu vytvoriť odlišnú budúcnosť s triumfálnym X na pohyblivej mape. Toto X pritom neoznačuje cieľ. Je vložením topologického kľúča na vybudovanie novej logiky. Sme za budúcnosť neviazanú opakovaním súčasnosti, bojujeme za rozšírenie postavenia, za priestory slobody, ktoré majú komplexnejšiu geometriou než uličky medzi regálmi, montážne linky či kanál príspevkov na sociálnej sieti. Potrebujeme nové možnosti vnímania a konania, bez obmedzení naturalizovaných identít. V mene feminizmu, “prirodzenosť” už nikdy nesmie slúžiť ako útočište nespravodlivosti, či ako základ akéhokoľvek politického ospravedlňovania.

Ak je prirodzenosť nespravodlivá, treba zmeniť prirodzenosť!